autor: Hugo Raýman
výstava: Rage Against the Autonomous Machine
miesto: FUGA, Nám. SNP 24
vernisáž: 19.1.2026 o 19:00
občerstvenie: bar FUGA, možno plnené formy aka tartaletky
hudobní hostia: Prevrat, Polisaurus!
trvanie: 19.1.-22.1.2026
kurátor: Gabriela Halás
Huga Raýmana som už raz v texte pre kolektívne Mauzóleum (ešte za jeho
študentských čias) nazvala renesančným autorom – a tejto definície sa
nemienim vzdať. V dobe hyperšpecializácie a internetových profilov
určených len pre konkrétne trendy je tvorcom, ktorý presahuje
pomenovanie maliar/grafik/konceptualista. Okrem médií vysokého umenia
sa dlhodobo pracovne venuje participácii na filmových projektoch – od
namaľovania historizujúceho realistického kráľovského portrétu, cez
tvorbu animácií, grafiky až po vybudovanie webstránky. Pracoval aj ako
ilustrátor, cukrár a vydal už 6 publikácií s vlastným ISBN.
Spoluzakladal o.z. Vox Loci známe svojimi intervenciami živého umenia
do opustených budov, podieľal sa na kurátorskom programe pre A4,
aktívne vystavuje. Žije na konci sveta (okrajová Karlovka) a ateliér
má na tom opačnom (Cvernovka). Prekonáva denne vzdialenosti nielen
fyzické, ale aj tvorivé, či spoločenské. Je hrdým antifašistom.
Pre FUGU pripravil najnovší autorský maliarsky cyklus – posúva sa od
vyprázdnenosti jednotlivca, ktorú spracovával vo svojej diplomovej
práci Hard Boiled Wonderland, (tou minulý rok zavŕšil pompéznosť
inštitucionálneho vzdelávania sa a galerijného vystavovania) – k
vyprázdnenosti a kontrole súčastnosti – tej hmatateľnej aj digitálnej.
Predpokladajme, že všadeprítomné AI kŕmené všetkými dátami sveta, ale
zároveň aj vstupmi obsahujúcimi mnohé chyby, sa nakoniec miesto
posvätného pokroku zdegraduje do opakovanej a násobenej chyby – a tak
pôsobia aj utopistické, či distopické Raýmanove výjavy. O výtvarnom
diele hovoríme ako “o novom” pri prvotnom zrealizovaní, ktoré predtým
v dejinách neexistovalo. Nové je teda vždy prekvapivé – neočakávané z
hľadiska formálneho aj konceptuálneho spracovania, natoľko
netradičného a nezaťaženého žiadnou dogmou alebo archaickou
spomienkou, až dokáže vyvolať údiv v ponímaní Burkeho vznešeného.
Kreativita je osobná a odovzdávajúca, nie generická, avšak môže
účelovo pracovať s generatívnosťou. Napriek úmyselnej práci s
multiplikáciou vieme definovať drobné odchýlky, ironické nadsázky.
Hugovi technokratickí protagonisti konajú podľa napísaného kódu, ale
pričasto narážajú na technické či osobné prekážky, naberajú vlastné
vedomie, vyvolávajú nenápadný hnev. Realizácia maľby je schválne
nečistá, na hrane medzi estetikou a náhodou.
Gabriela Halás
Hugo Raýman napísal tak pekný podkladový text, až si ho dovoľujem v
plnom znení uverejniť:
HUGO RAÝMAN: RAGE AGAINST THE AUTONOMOUS MACHINE
Tento cyklus vznikol z pocitu, ktorý sa ťažko artikuluje pokojne. Nie
je to strach, hoci s ním úzko susedí. Nie je to ani fascinácia, aj keď
technológia sama o sebe fascinujúca nepochybne je. Je to skôr hnev –
pomalý, nahromadený, často neadresný – namierený voči niečomu, čo nemá
tvár, no zároveň ich má priveľa. Voči stroju, ktorý už dávno nie je
len nástrojom, ale systémom. Voči autonómii, ktorá nám bola sľúbená
ako oslobodenie, no čoraz častejšie sa prejavuje ako dohľad.
Umelá inteligencia tu nefiguruje ako futuristická fantázia, ani ako
technologický zázrak. V týchto obrazoch je prítomná skôr ako
infraštruktúra moci. Ako neviditeľná vrstva, ktorá analyzuje, triedi,
predikuje a hodnotí – často bez nášho vedomia a takmer vždy bez nášho
súhlasu. Štátne databázy, kamerové systémy, algoritmické rozhodovanie,
automatizované podozrenie. Stroj, ktorý sa učí nie preto, aby nám
lepšie slúžil, ale aby nás vedel lepšie čítať, kategorizovať a v
prípade potreby korigovať. Časť cyklu tvoria abstraktné maľby
vychádzajúce z fragmentov elektronických obvodov. Zväčšené, vytrhnuté
z funkčného kontextu, premenené na znaky. Tieto „veľkoformátové runy“
nie sú schémami ani návodmi. Sú skôr vizuálnym jazykom systému, ktorý
sa stal nečitateľným pre tých, ktorých sa najviac týka. Kým kedysi
boli runy nositeľmi mágie, dnes nimi sú kódy a obvody – symboly moci,
ktorých význam pozná len úzka skupina zasvätených. Pre ostatných
zostáva len ich účinok. Popri týchto abstrakciách sa objavujú
explicitnejšie, figuratívne obrazy. Nie ako ilustrácie, ale ako
skratky. Horiaci Tesla Cybertruck tu nie je len symbolom
technologického optimizmu, ktorý sa sám premenil na karikatúru. Je
obrazom slepej viery v riešenia, ktoré ignorujú sociálne dôsledky
vlastného nasadenia. Ukrižovaný robot od Boston Dynamics nepredstavuje
mučeníka, ale zvláštnu inverziu – stroj postavený do pozície tela, na
ktoré si projektujeme vlastné obavy, vinu aj potrebu odporu. Kríž tu
nie je náboženským gestom, ale ikonou civilizačného konfliktu medzi
človekom a systémom, ktorý si sám vytvoril. Tieto obrazy nie sú výzvou
na akciu ani návodom na sabotáž. Sú skôr záznamom vnútorného napätia.
Momentu, keď si uvedomujeme, že dohľad už nie je výnimočný stav, ale
predvolený režim. Keď sa technológia stáva autonómnou nielen
technicky, ale aj politicky – zbavenou zodpovednosti, rozptýlenou
medzi algoritmy, zmluvy a inštitúcie. Rage Against the Autonomous
Machine nie je o odmietaní technológie ako takej. Je o odmietaní jej
naturalizácie. O odmietaní predstavy, že sledovanie je neutrálne, že
automatizované rozhodovanie je objektívne a že efektivita je nadradená
ľudskej skúsenosti. Hnev v týchto obrazoch nie je čistý, ani
jednoznačný. Je chaotický, občas absurdný, často zúfalý. Ale je
ľudský. A možno práve to je na ňom najdôležitejšie. V čase, keď sa
čoraz viac rozhodnutí presúva mimo ľudských rúk, zostáva hnev jednou z
posledných emócií, ktoré sa nedajú úplne optimalizovať.
